close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Ak sa chcete spriateliť.Napíšte do komentáru.

Midnight sun - 10 kapitola - Teória -2 časť

10. června 2009 v 14:14 |  Midnight Sun
"Prečo si nechcel odísť?""
Zhlboka som sa nadýchol a potom som sa jej pozrel do očí. Tento druh úprimnosti bol rovnako ťažký, no iným spôsobom.
"Som veľmi... znepokojený," dúfal som, že toto slovo postačí, aj keď to úplne nevystihovalo, "keď som teba ďaleko. Nežartoval som, keď som ťa minulý štvrtok prosil, aby si nespadla do oceánu, alebo aby ťa nič neprešlo. Celý víkend som bol nesústredený, lebo som sa o teba bál. A po tom, čo sa dnes večer stalo, som veľmi prekvapený, že si prežila celý víkend bez škrabanca." Potom som si spomenul na rany na jej dlaniach. "No, nie tak celkom bez
škrabanca," doplnil som.
"Čože?"
"Tvoje ruky," pripomenul som jej.
Vzdychla si a zaškerila sa. "Spadla som."
Mal som pravdu. "Myslel som si to," povedal som, neschopný skryť úsmev. "Predpokladal som, keďže si to ty, že to bude oveľa horšie - a táto myšlienka ma trápila celý čas, čo som bol preč. Tie tri dni sa zdali veľmi dlhé. Emmettovi som šiel poriadne na nervy." Ak mám byť úprimný, nemal som túto vetu povedať v minulom čase. Pravdepodobne ho stále rozčuľujem, a spolu s ním aj zbytok mojej rodiny. No, okrem Alice...
"Tri dni?" opýtala sa, náhle ostro. "Nevrátil si sa len dnes?"
Nerozumel som tomu podtónu v jej hlase. "Nie, vrátili sme sa v nedeľu."
"Tak potom prečo si nebol v škole?" dožadovala sa odpovede. Jej hnev ma zmiatol. Nezdalo sa, že si uvedomuje, že táto otázka súvisí s mytológiou.
"Pýtala si sa ma, či ma spáli slnko. Nespáli," povedal som. "Ale nemôžem vyjsť von počas slnečného svetla, aspoň nie vtedy, ak sa niekto pozerá."
To nachvíľu prerušilo jej záhadnú zlosť. "Prečo?" opýtala sa a naklonila hlavu.
Tentoraz som nedokázal vyjsť s vhodným príkladom. Tak tom jej len povedal, "Raz ti to ukážem," Potom som rozmýšľal nad tým, či tento sľub poruším. Uvidím ju po dnešku ešte niekedy? Miloval som ju už dosť na to, aby som ju dokázal opustiť?
"Mohol si mi zavolať," povedala.
Aké zvláštne zakončenie. "Vedel som, že si v poriadku."
"Lenže ja som nevedela, kde si ty. Ja..." náhle zastavila a pozrela dole na svoje ruky.
"Čo?"
"Nepáči sa mi to," povedala nesmelo a pokožka na lícach sa jej začervenala. "Ak ťa nevidím. Tiež som znepokojená."
No a teraz si šťastný? Opýtal som sa sám seba. A tu bola moja odmena za dúfanie.
Bol som zmätený, šalel som radosťou, no aj vystrašený - hlavne vystrašený - keď som si uvedomil, že všetky moje najdivokejšie predstavy neboli tak ďaleko od pravdy. Tak pre toto jej nezáležalo na tom, že som netvor. Bol to presne ten istý dôvod, prečo viac nezáležalo na pravidlách mne. Prečo na mňa 'to správne' aj to 'nesprávne' už nemalo viac vplyv. Prečo všetky moje priority klesli o priečku nižšie, aby urobili miesto tomuto dievčaťu na úplnom vrchole.
Aj Bella ku mne cítila náklonnosť.
Vedel som, že to nemôžem porovnávať s tým, ako veľmi ju milujem. No pre ňu to bolo dosť na to, aby riskovala svoj život tým, že tu vedľa mňa teraz sedí. A aby to urobila s radosťou.
Dosť na to, aby som jej spôsobil bolesť, ak neurobím to, čo je správne, a neodídem.
Bolo tu ešte niečo, čo by som mohol urobiť, a čo by ju nezranilo? Bolo?
Mal som sa od nej držať ďalej. Nikdy som sa nemal vrátiť do Forksu. Len jej ubližujem.
Odradí ma to od toho, aby som zostal? Od toho, aby som to len zhoršoval?
Spôsob, akým som sa teraz cítil, tá horúčosť, čo sálala z jej pokožky a dotýkala sa mojej...
Nie. Nič ma už nezastaví.
"Ach," zastenal som. "To je zlé."
"Čo som povedala?" povedala, berúc na seba vinu.
"Nevidíš to, Bella? Jedna vec je, keď sa ja cítim nanič, no iné je, že sa ty do toho takto vkladáš. Nechcem, aby si sa takto cítila." Bola to pravda, no zároveň aj lož. Časť mňa, tá najsebeckejšia, sa takmer vznášala vedomím, že ma potrebuje tak, ako ja ju. "Nie je to správne. Nie je to bezpečné. Som nebezpečný, Bella - prosím, pochop to."
"Nie." podráždene našpúlila pery.
"Myslím to vážne." Bojoval som sám so sebou - polovica túžila po tom, aby to pripustila, polovica chcela presne opačné, a tak moje slová vyzneli ako zavrčanie.
"Ja tiež," trvala na svojom. "Povedala som ti, že mi nezáleží na tom, čo si. Už je neskoro."
Neskoro? Svet sa mi na chvíľu sfarbil do čiernobiela, keď som z mysle vyhrabal obrázok Belly spiacej na trávniku zaliatom slnkom, a tiene, ktoré sa k nej približovali. Nevyhnutné a nezastaviteľné. Kradli jej farbu z pokožky a vrhali ju do temnoty.
Neskoro? Mysľou mi prebehla Alicina vízia - ako na mňa Belline krvavo červené oči bezvýrazne hľadia. Boli síce bezvýrazné - no neexistoval spôsob, ako my ma nemohla nenávidieť pre túto budúcnosť. Nenávidieť ma za to, že som jej všetko zobral. Že som jej ukradol život aj dušu.
Nemôže byť neskoro.
"To nikdy nehovor," zasyčal som.
Vyzrela von oknom a zahryzla si do pery. Dlane mala pevne zovreté do pästí a položila si ich do lona. Dýchanie jej zlyhávalo.
"Nad čím premýšľaš?" Potreboval som to vedieť.
Potriasla hlavou bez toho, aby sa na mňa pozrela. Zazrel som niečo lesknúť sa na jej líci, ako malý kryštálik.
Bolesť. "Ty plačeš?" Rozplakal som ju. Až tak veľmi som jej ublížil.
Zotrela si slzy chrbtom ruky.
"Nie," zaklamala, no hlas sa jej zlomil.
Akési hlboko pochované inštinkty ma donútili natiahnuť sa k nej - na túto krátku chvíľu som sa cítil tak ľudsky, ako ešte nikdy predtým v živote. A potom som si spomenul, že človekom... nie som. A tak som ruku odtiahol.
"Prepáč," povedal som zaťatou sánkou. Ako som jej mohol povedať, že mi je to veľmi ľúto? Že mi je ľúto všetkých hlúpych chýb, ktoré som urobil. Aj mojej nikdy nekončiacej sebeckosti. Bolo mi ľúto, že ona bola tá nešťastná, ktorá vo mne vzbudila túto prvú, tragickú lásku. Bolo mi ľúto aj vecí, ktoré boli mimo mojej kontroly - to, že som bol netvor, ktorý bol vybraný, aby hlavne ukončil jej život.

Zhlboka som sa nadýchol - ignorujúc reakciu môjho tela na vôňu v aute - a snažil som sa pozbierať.
Chcel som zmeniť tému, potreboval som myslieť na niečo iné. Našťastie, čo sa týkalo tohto dievčaťa, moja zvedavosť sa nedala uhasiť. Vždy som sa mal na čo pýtať.
"Povedz mi niečo," povedal som.
"Čo také?" opýtala sa a v hlase jej stále bolo badať náznak sĺz.
"Na čo si dnes večer myslela, tesne predtým, ako som sa objavil? Nepochopil som tvoj výraz - nevyzerala si až taká vystrašená, skôr ako keby si sa na niečo sústreďovala." V myšlienkach som si vybavil jej tvár, nútiac sa zabudnúť na to, cez čie oči som sa díval, a na jej výraz rozhodovania.
"Snažila som si spomenúť na to, ako zneškodniť útočníka," povedala vyrovnanejším hlasom. "Veď vieš, sebaobrana. Chcela som mu vraziť nos priamo do mozgu." Na konci vety už nedokázala udržať pokojný tón. Hlas sa jej zmenil tak, až z neho priam sálala nenávisť. Nepreháňala a jej mačiatkovská zúrivosť sa mi teraz nezdala smiešna. Videl som jej krehkú postavu - ako sklo potiahnuté hodvábom - ktorú zatienili masívne ľudské príšery s obrovskými päsťami, ktoré jej mohli ublížiť. V hlave mi priam vrel hnev.
"Chcela si s nimi bojovať?" Mal som chuť zavrčať. Jej vlastné inštinkty ju mohli zabiť. "Na útek si nemyslela?"
"Keď utekám, veľa padám," povedala ostýchavo.
"A čo tak kričanie o pomoc?"
"K tomu som sa dostávala."
Neveriaco som pokrútil hlavou. Ako sa udržala nažive predtým, než prišla do Forksu?
"Mala si pravdu," poznamenal som kyslo. "Vážne pokúšam osud, ak sa ťa snažím udržať pri živote."
Vzdychla si a vyzrela von oknom. Potom sa otočila späť ku mne.
"Uvidím ťa zajtra?" opýtala sa náhle.
Keď som mal nakoniec skončiť v pekle, aspoň si to užijem.
"Áno, aj ja musím odovzdať úlohu." Usmial som sa na ňu, čo vo mne vyvolalo dobrý pocit. "Na obede ti postrážim miesto."
Srdce jej divo búšilo; a to mojej, mŕtve, bolo odrazu akési teplejšie.
Auto som zastavil pred jej domom, no ani sa nepohla.
"Sľubuješ, že zajtra prídeš?" opýtala sa, trvajúc na svojom.
"Sľubujem."
Prečo som sa cítil tak strašne šťastne práve vtedy, keď som nerobil tie správne veci? Isto s tým nebolo všetko v poriadku.
Spokojne prikývla a začala si vyzliekať moju bundu.
"Môžeš si ju nechať," uistil som ju rýchlo. Chcel som, aby odišla s niečím mojim. Niečo, čo si mohla vziať, tak ako som si ja vzal vrchnáčik od limonády, ktorý bol teraz ukrytý v mojom vrecku... "Nemáš na zajtra žiadnu bundu."
S ľútostivým úsmevom mi ju podala. "nechcem to vysvetľovať Charliemu," povedala mi.
To si radšej ani nepredstavujem. Usmial som sa na ňu. "Aha, jasné."
Položila ruku na kľučku auta, no zastala. Nechcela odísť tak, ako som ja nechcel, aby odišla.
Aby bola nechránená, hoci len na krátku chvíľu...
Peter a Charlotte už určite boli kdesi ďaleko za Seattlom. No ešte vždy tu boli aj iní. Tento svet nebol pre ľudí bezpečný, a zdalo sa, že pre ňu už vôbec.
"Bella?" opýtal som sa, prekvapený tým náhlym návalom radosti, ktorý ma premkol, keď som vyslovil jej meno.
"Áno?"
"Sľúbiš mi niečo?"
"Áno," okamžite súhlasila, no potom zúžila oči, ako keby si to chcela náhle rozmyslieť.
"Nechoď sama do lesa," varoval som ju, premýšľajúc nad tým, či táto požiadavka spustí to, čo som jej pred chvíľou zazrel v očiach.
Zmätene zažmurkala. "Prečo?"
Nedôveryhodne som sa zadíval do tmy. Nedostatok svetla nebol problém pre moje oči, no takisto by to nebol problém pre oči iného lovca. V tme boli slepí len ľudia.
"Tam vonku nie som vždy tá najnebezpečnejšia vec ja," povedal som jej. "Ale nechajme to už tak."
Zachvela sa, no rýchlo sa ovládla a nakoniec sa dokonca usmiala. "Ako povieš."
Jej dych sa dotkol mojej tváre, tak sladký a opojný.
Mohol som tu takto sedieť aj celú noc, no ona potrebovala spánok. Tie dve túžby, ktoré vo mne vreli, boli rovnako silné: chcieť ju a chcieť, aby bola v bezpečí.
Povzdychol som si nad tým. "Uvidíme sa zajtra," povedal som, aj keď som vedel, že ja ju uvidím oveľa skôr. Hoci, ona mňa nie.
"Tak zajtra," odpovedala a otvorila dvere.
Znova som pocítil tú známu bolesť, keď som ju videl odchádzať.
S potrebou zadržať ju som sa k nej natiahol. "Bella?"
Otočila sa, no stuhla, keď zistila, že naše tváre sa nachádzajú tak blízko.
Ja som bol takisto ohromený takouto blízkosťou. Horúčosť, ktorá sa z nej priam valila, ma pohládzala po tvári. Takmer som cítil hodvábnu jemnosť jej pokožky...
Jej srdce vynechalo pár úderov a ústa sa jej jemne pootvorili.
"Dobre sa vyspi," zašepkal som a odtiahol som sa skôr, než by ma moje telo - či známy smäd, alebo nový a neznámy hlad, ktorý som pocítil - donútili urobiť niečo, čo by jej mohlo ublížiť.
Sedela úplne bez pohybu, ako omráčená. Bola pravdepodobne omámená.
A ja tiež.
Akosi sa pozbierala - aj keď na tvári mala ešte stále zmätený výraz - a takmer vypadla z auta. Potom zakopla o svoju vlastnú nohu a musela sa zachytiť auta, aby nespadla.
Zachichotal som sa, dúfajúc, že to bolo príliš tiché na to, aby to počula.
Potkýnajúc sa dostala až k lúčom svetla, ktoré obklopovali vchodové dvere. Na tú krátku chvíľočku bola v bezpečí. A ja sa o chvíľu vrátim, aby som sa o tom uistil.
Cítil som, ako ma očami sledovala, keď som odchádzal tmavou ulicou. Bol to úplne iný pocit, než na aký som bol zvyknutý. Zvyčajne cez takýto pohľad vidím sám seba, ak mám dostupnú myseľ, cez ktorú sa to dá. Toto bolo akosi udivujúco vzrušujúce - tento pocit pozorujúcich očí. No vedel som, že sa takto cítim len preto, že sú to jej oči.
V hlave sa mi preháňalo snáď milión myšlienok, keď som bezcieľne vplával do noci.
Veľmi dlho som len tak krúžil ulicami, bez konkrétneho smeru, a premýšľal som nad Bellou a nad neskutočným oslobodením, ktoré som cítil, keď už bola pravda von. Už som sa nemusel báť, že zistí, čo som zač. Už to vedela. A nezáležalo jej na tom. A hoci to bolo pre mňa očividne veľmi zlé, mne to pripadalo úžasne oslobodzujúce.
No najviac som myslel na Bellu a na lásku, ktorú som cítil. Nemohla ma milovať tak ako ja ju - takáto pohlcujúca a zdrvujúca láska by zničila jej krehké telo. No ona sa cítila byť dostatočne silná. Dostatočne na to, aby premohla inštinktívny strach. Dostatočne na to, aby chcela byť so mnou. A jej prítomnosť ma napĺňala takým šťastím, aké som ešte nezažil.
Nachvíľu - keďže som bol sám a pre zmenu som nikoho nemohol zraniť - som dovolil tomuto šťastiu, aby ma zaplavilo bez toho, aby som myslel na to, ako to môže nešťastne skončiť. Jednoducho byť len šťastný, že jej nie som ľahostajný. Vychutnávať si pocit víťazstva, že ja som ten, komu sa podarilo získať si jej náklonnosť. Predstavovať si, ako deň za dňom sedím vedľa nej, počujem jej hlas a vidím jej úsmev.
Znova som si ho prehral v mysli - ako sa jej plné pery v kútikoch zvlnili, ako sa jej na brade zjavila jamka, ako jej znežneli oči... Jej prsty boli dnes večer na mojej pokožke také jemné a teplé. Predstavoval som si, aké by to asi bolo, keby som sa dotkol jej pokožky na lícach - takej hodvábnej, horúcej... takej krehkej. Ako sklo potiahnuté hodvábom... Priam odstrašujúco rozbitné.
Nevšimol som si, kam smerujú moje myšlienky, až kým nebolo príliš neskoro. Ako som tak myslel na to, ako veľmi je zraniteľná, do mysle sa mi votreli iné obrazy jej tváre.
Stratená v tieňoch, bledá od strachu - avšak sánku mala zaťatú a nekompromisnú, v očiach sa jej zračila zúrivosť a hlboké sústredenie, s telom pripraveným zaútočiť na mohutné postavy, ktoré je obkľúčili, na nočné mory skrývajúce sa v prítmí...
"Ach," zaúpel som, keď ten vriaci hnev, na ktorý som pri láske k nej úplne zabudol, znova prepukol v ničivé peklo.
Bol som sám. Bella bola, v čo verím, v bezpečí doma; na chvíľu som bol veľmi šťastný, že Charlie Swan - miestna hlava zákona, vycvičený a ozbrojený - bol jej otec. To by malo pre ňu niečo znamenať, niečo ako ochrana.
Bola v bezpečí. Nebude mi trvať dlho, kým ju pomstím...
Nie. Zaslúžila si niečo lepšie. Nemôže sa zaujímať o vraha.
Ale... čo ostatné?
Áno, Bella bola v bezpečí. Angela a Jessica istotne tiež..
Príšera sa teraz voľne pohybovala po uliciach Port Angeles. Bola to ľudská príšera - mohlo mu to spôsobiť aj nejaké ľudské problémy...? Spáchať vraždu, po ktorej som tak bažil, nebolo správne. Vedel som to. No nechať ho, aby zaútočil na niekoho iného, by tiež nebolo to najlepšie rozhodnutie.
Blonďavá hosteska z reštaurácie. Servírka, na ktorú som sa ani raz nepozrel. Obe ma síce mierne vytáčali, no to neznamenalo, že by si zaslúžili dostať sa do takého nebezpečenstva.
Každá z nich mohla byť niečia Bella.
A to rozhodlo.
Otočil som sa smerom na sever a zrýchlil som, keďže som mal teraz na to dôvod. Vždy, keď som mal nejaký problém, ktorý sa mi vymykal spod kontroly - napríklad ako teraz - vedel som, kto by mi mohol pomôcť.
Alice sedela na verande a čakala na mňa- Radšej som zastavil pred domom, než by som mal ísť do garáže.
"Carlisle je vo svojej pracovni," povedala mi Alice ešte skôr, než som sa jej stihol opýtať.
"Ďakujem," povedal som a keď som prechádzal okolo nej, postrapatil som jej vlasy.
Ďakujem, že si mi zdvihol telefón, pomyslela si sarkasticky.
"Ou." Zastavil som pre dverami, vybral som telefón a otvoril ho. "Prepáč. Ani som sa nepozrel, kto vlastne volal. Bol som... zaneprázdnený."
"Hej, ja viem. Ja sa takisto ospravedlňujem. Kým som si stihla všimnúť, čo sa bude diať, už bolo neskoro."
"Mal som k tomu blízko," zašepkal som.
Prepáč, zopakovala zahanbene.
Pri vedomí, že je Bella v poriadku, bolo veľmi ľahké odpúšťať. "Neospravedlňuj sa. Viem, že nemôžeš zachytiť všetko. Nikto neočakáva, že budeš vševediaca, Alice."
"Díky."
"Takmer som ťa dnes pozval na večeru. Stihla si si to všimnúť, než som zmenil názor?"
Zaškerila sa. "Nie, aj toto mi akosi ušlo. Škoda, že som to nevedela, bola by som prišla."
"Na čo si sa tak sústreďovala, že si toho tak veľa zmeškala?"
Jasper premýšľal nad naším výročím. Zasmiala sa. Snaží sa nemyslieť na to, čo mi dá ako darček, no ja už asi viem...
"Ty si neskutočná."
"Ja viem."
Našpúlila pery a jemne obviňujúco na mňa zazrela. No neskôr som už pozor dávala. Povieš im, že už o tom vie?
Vzdychol som si. "Áno. Neskôr."
Nepoviem ani slovo. No urob mi láskavosť a oboznám o tom Rosalie až vtedy, keď ja nablízku nebudem, čo ty na to?
Strhol som sa. "Iste."
Bella to vzala dosť dobre.
"Až príliš."
Alice sa na mňa zaškerila. Nepodceňuj ju.
Snažil som sa odstrániť obraz Belly a Alice ako najlepších priateliek z mysle.
Netrpezlivo som si vzdychol. Chcel som, aby bola táto časť večera už za mnou. No trochu som sa obával toho, keď budem musieť odísť z Forksu...
"Alice..." začal som. Vedela, čo sa chcem opýtať.
Dnes večer bude Bella v pohode. Teraz som už pozornejšia. Potrebuje niečo ako dvadsaťštyri hodinový dozor, čo?
"Minimálne."
"No akokoľvek, o chvíľu sa k nej vrátiš."
Zhlboka som sa nadýchol. Tie slová zneli tak nádherné.
"Tak už choď. Vybav to, aby si mohol byť tam, kde túžiš byť," povedala.
Prikývol som a vybral som sa za Carlislom.
Čakal na mňa s očami upretými na dvere, namiesto hrubej knihy, ktorá ležala priamo pred ním na stole.
"Počul som, ako ti Alice povedala, kde ma nájdeš," povedal a usmial sa.
Ako sa mi len uľavilo, keď som bol s ním a videl som všetku tú empatiu v jeho hlbokých, inteligentných očiach. Carlisle bude vedieť, čo treba urobiť.
"Potrebujem pomoc."
"S čímkoľvek, Edward," sľúbil mi.
"Povedala ti Alice, čo sa dnes stalo Belle?"
Takmer stalo, poopravil ma.
"Áno, takmer. Mám problém, Carlisle. Už vieš že... ho strašne chcem... zabiť." Slová zo mňa priam vytryskli. "Tak hrozne to chcem. No viem, že by to nebolo správne, pretože by to bola pomsta, nie spravodlivosť. Nekonal by som objektívne, ale s hnevom. No aj tak nie je dobré nechať tohto sériového vraha a násilníka, aby sa len tak prechádzal ulicami Port Angeles! Tunajších ľudí síce nepoznám, no nemôžem dovoliť, aby niekto iný zaujal Belline miesto. Aj k týmto ženám môže cítiť niekto to, čo ja cítim k Belle. Môže trpieť tak, ako by som trpel ja, keby jej ublížili. Nie je správne--"
Moje slová zastavil jeho nečakaný, široký úsmev.
Je pre teba veľmi dobrá, všakže? Toľko súcitu, toľko sebaovládania. Som ohúrený.
"Nepotrebujem komplimenty, Carlisle."
"Ja viem. No svojím myšlienkam nerozkážem." Znova sa usmial. "Postarám sa o to. Uvoľni sa. Nikomu nebude ublížené namiesto Belly."
Zbadal som plán v jeho hlave. Nebolo to presne to, čo som chcel a ani to neuspokojilo moju túžbu po násilí, no vedel som, že je to správne.
"Ukážem ti, kde ho nájdeš," povedal som.
"Tak poďme."
Cestou schmatol svoju čiernu tašku. Ja by som uprednostnil ten agresívnejší spôsob - ako napríklad rozdrvenú lebku - no nechám to na Carlisla.
Vzali sme si moje Volvo. Alice ešte stále sedela na schodoch a keď sme odchádzali, usmiala sa a zamávala nám. Vedel som, že na mňa dozerala a taktiež to, že sa nevyskytnú žiadne komplikácie.
Na tmavej a prázdnej ceste nám čas ubiehal veľmi rýchlo. Aby som nevzbudil pozornosť, radšej som vypol svetlá. Usmial som sa nad myšlienkou, ako by Bella reagovala na toto. Keď si všimla moju rýchlu jazdu, vtedy som dokonca šiel pomalšie než zvyčajne, lebo som si chcel predĺžiť chvíľu s ňou.
Carlisle takisto myslel na Bellu.
Netušil som, že bude preňho taká dobrá. Je to skutočne nečakané. Možno, že im to bolo súdené. Možno, že to má poslúžiť vyšším účelom. Iba ak...
Predstavil si Bellu so snehobielou, ľadovou pokožkou a krvavočervenými očami, no potom sa zarazil.
Áno. Len 'iba ak'. Pretože zničenie niečoho tak čistého a krásneho by bolo hrozné.
Vyzrel som do noci a náhle bola všetka radosť z dnešného večera preč.
Edward si zaslúži šťastie. Áno, zaslúži si ho. Ostrý podtón v Carlislových myšlienkach ma prekvapil. Musí tu byť nejaký spôsob.
Želal som si, aby som tomu mohol uveriť. No to, čo sa dialo Belle nebol žiadny vyšší účel. Bolo to čosi zlomyseľné - hrozný a krutý osud, ktorý nechcel dovoliť Belle, aby mala život, aký si zaslúži.
V Port Angeles som nezostal. Vzal som Carlisla na miesto, kde tá bytosť menom Lonnie utápala svoje sklamanie so svojimi kumpánmi, z ktorých dvaja už odpadli. Carlisle vedel, aké je pre mňa ťažké byť pri ňom tak blízko - počuť jeho myšlienky a vidieť jeho spomienky spomienky na Bellu premiešané s menej šťastnými dievčatami, ktoré teraz už nikto nemohol zachrániť.
Dýchanie sa mi zrýchlilo a tuho som zovrel volant.
Choď už, Edward, povedal mi láskavo. Postarám sa o nich. Ty sa vráť k Belle.
Vedel, čo má povedať. Len zvuk jej mena ma dokázal rozptýliť.
Nechal som ho v aute a utekal krížom cez spiaci les späť do Forksu. Trvalo to kratšie ako cesta autom. Už o pár minút som si premeriaval dom a následne na to som otvoril okno priamo do jej izby.
S úľavou som si povzdychol. Všetko bolo tak, ako by malo byť. Bella bola bezpečne v posteli a spala, s vlasmi divo rozhodenými po vankúši.
No dnes, na rozdiel od iných nocí, bola stočená do klbka a prikrývku mala prehodenú cez plecia. Asi jej bola zima. Ešte skôr, než som si stihol, ako zvyčajne, sadnúť do kresla, sa zachvela a pery sa jej začali triasť.
Na chvíľu som tam stál, no nakoniec som vyšiel na chodbu, rozhodnutý preskúmať po prvý krát aj zvyšné časti domu.
Charlie hlasno chrápal. Dokonca som zachytil niečo z jeho sna. Čosi ako prúd vody a veľmi trpezlivé čakanie... rybárčenie?
Blízko pri schodisku stále sľubne vyzerajúca skriňa. S nádejou som ju otvoril a bolo v nej presne to, čo som hľadal. Vybral som tú najhrubšiu deku a vrátil som sa späť do jej izby. Vrátim ju tam skôr, než sa Bella zobudí a všimne si ju.
Zadržal som dych a opatrne ju prikryl, no nezareagovala na to. Sadol som si späť do hojdacieho kresla.
Kým som čakal na to, keď jej bude teplejšie, premýšľal som nad Carlislom a nad tým, kde by teraz mohol byť. Vedel som, že jeho plán pôjde hladko - Alice to videla.
Vzdychol som si - Carlisle mi príliš dôveroval. Kiežby som bol t osoba, ktorá si myslel, že som. Tá osoba, ktorá si zaslúžila šťastie, mohla dúfať, že je hodna tohto spiaceho dievčaťa. Ako mohlo byť všetko úplne iné, keby som bol takýmto Edwardom.
Keď som nad tým uvažoval, moju myseľ naplnil veľmi zvláštny obraz.
Osud s tvárou škaredej starej babizne, ten, ktorý sa snažil zničiť Bellu nahradil ten najhlúpejší a najbezohľadnejší z anjelov. Strážny anjel - niečo také, čo si Carlisle predstavuje, že by som mohol mať. S ľahkomyseľným úsmevom na perách a s nebesky modrými očami plnými škodoradosti, vytváral a namiešaval Bellu tak, že som ju nemohol v žiadnom prípade prehliadnuť. Priam až absurdne silná vôňa, aby si získala moju pozornosť, mlčanlivá myseľ na rozdúchanie mojej zvedavosti, tichá krása, od ktorej som nedokázal odtrhnúť oči a nesebeckú dušu na vzbudenie môjho úžasu. Vynechať prirodzený pud sebazáchovy - aby Bella mohla zniesť moju blízkosť - a nakoniec dodať smoly.
S bezohľadným úsmevom postrčil Bellu priamo do mojej cesty, veriac, že ju dokážem udržať nažive.
V tejto vízií som nebol Belliným trestom; to ona bola mojou odmenou.
Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil tejto predstavy o anjelovi. Nebol o nič lepší ako ten obludný osud. Nedokázal som si predstaviť takúto vyššiu moc, ktorá by konala takto nebezpečne a hlúpo. Pokiaľ by to nebol osud, proti ktorému som vedel bojovať.
Ja som nemal anjela. Oni boli stvorení pre niekoho dobrého - ako napríklad Bella. Lenže kde bol po tom všetkom ten jej? Kto na ňu dával pozor?
Prekvapene som sa zasmial, keď som si uvedomil, že presne to teraz robím ja.
Upírsky anjel v plnom nasadení.
Asi po pol hodine sa Bella uvoľnila. Dýchanie sa jej prehĺbilo a o chvíľu si začala mrmlať. Spokojne som sa usmial. Nebolo to síce nič extra, no aspoň spala pohodlnejšie, pretože som tu bol ja.
"Edward," vzdychla si a tiež sa usmiala.
Na chvíľu som všetko odložil nabok a ponoril som sa do šťastia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama