Znovu som sa oprel o mäkký snehový závej, rozvíriac okolo seba suchý prach. Moja pokožka príliš ochladila vzduch okolo mňa a maličké kúsky ľadu boli pod ňou ako zamat.
Obloha
bola čistá, žiarila hviezdami, na niektorých miestach iskriaca modrou, inde žltou. Hviezdy vytvárali vznešené, víriace útvary oproti čiernemu vesmíru - desivý pohľad. Nádherne prekrásny. Alebo skôr, mal by byť nádherný. Mohol by byť, ak by som to ja skutočne dokázal vidieť.
bola čistá, žiarila hviezdami, na niektorých miestach iskriaca modrou, inde žltou. Hviezdy vytvárali vznešené, víriace útvary oproti čiernemu vesmíru - desivý pohľad. Nádherne prekrásny. Alebo skôr, mal by byť nádherný. Mohol by byť, ak by som to ja skutočne dokázal vidieť.
Vôbec sa to nezlepšovalo. Prešlo šesť dní, šesť dní som sa skrýval tu v
prázdnej Denalskej divočine, ale nebol som bližšie slobode ako od prvého momentu ako som zachytil jej vôňu.
Keď som civel hore na ozdobenú oblohu, bolo to akoby tam bola nejaká prekážka medzi mojimi očami a ich krásou. Tá prekážka bola tvár, iba všedná ľudská tvár, ale nemohol som ju vypudiť z mysle.
Počul som blížiace sa myšlienky, predtým, ako som počul kroky ktoré ich sprevádzali. Zvuk pohybu bol iba mdlý šepot oproti prachu.
Nebol som prekvapený, že ma sem Tanya sledovala. Vedel som, že posledných pár dní dumala o tejto prichádzajúcej konverzácií, odkladajúc to dovtedy, kým si nebola istá, čo presne chce povedať.
Skákala na dohľad, vzdialená asi šesťdesiat yardov, skákajúc na špičku vyskytujúcej sa čiernej skaly a balansujúc tam na bruškách jej nahých chodidiel.
Tanyina pokožka bola vo svetle hviezd strieborná a jej dlhé blonďavé kučery bledo žiarili, takmer ružové s ich jahodovým nádychom. Jej jantárové oči sa leskli, ako ma špehovala, napoly skrytá v snehu a jej plné pery sa pomaly roztiahli do úsmevu.
Dokonalá. Ak by som bol skutočne schopný ju vidieť. Povzdychol som si.
Prikrčila sa na úroveň kameňa, špičkami prstov dotýkajúca sa skaly, jej telo stočené.
Delová guľa, pomyslela si.
Vymrštila sa do vzduchu; jej podoba sa stala tmavým, krútiacim tieňom, keď sa pôvabne roztočila medzi mnou a hviezdami.
Okolo mňa sa rozletela metelica snehu. Hviezdy očerneli a ja som bol zahrabaný hlboko v ľahučkých ľadových kryštáloch.
Opäť som si vzdychol, ale nepohol som sa, aby som sa vyhrabal. Tma pod snehom nebolela ani nezlepšila pohľad. Stále som videl tú istú tvár.
"Edward?"
Sneh opäť letel, ako ma Tanya rýchlo vyhrabávala. Zotierala prach z mojej nehybnej tváre, nepozerajúc mi pri tom priamo do očí.
"Prepáč," zamumlala. "Bol to vtip."
"Ja viem. Bolo to vtipné."
Kútiky jej ovisli.
"Irina a Kate povedali, že by som ťa mala nechať na pokoji. Myslia si, že ťa otravujem."
"Vôbec nie," uistil som ju. " Naopak, ja som ten, kto je hrubý - hanebne hrubý. Mrzí ma to."
Ideš domov, nie? pomyslela si.
"Ešte som sa...úplne...nerozhodol."
Ale nezostávaš tu. Teraz bola jej myšlienka túžobná, smutná.
"Nie. Nevyzerá, že by to...pomáhalo."
Urobila grimasu. "To je moja chyba, však?"
"Samozrejme, že nie," zaklamal som hladko.
Nebuď gentleman.
Usmial som sa.
Kvôli mne sa cítiš nepohodlne, obviňovala sa.
"Nie."
Zdvihla obočie, jej výraz tak neveriaci, že som sa musel zasmiať. Jeden krátky smiech, nasledovaný ďalším povzdychnutím.
"Dobre," priznal som. "Trošku."
Tiež si povzdychla a položila bradu do dlaní. Jej myšlienky boli mrzuté.
"Si tisíckrát roztomilejšia ako hviezdy, Tanya. Samozrejme, si si toho dobre vedomá. Nenechaj moju tvrdohlavosť podkopávať tvoju istotu." Zachichotal som sa nad tou rozdielnosťou.
"Nie som zvyknutá na odmietanie," šomrala, jej dolná pera ohrnutá do atraktívneho špúlenia.
"Rozhodne nie," súhlasil som, s malým úspechom sa pokúšajúc zakryť jej myšlienky, keď sa pominuteľne prehrabávala spomienkami na tisícky svojich dobytí. Tanya väčšinou uprednostňovala ľudských mužov - na jednej strane ich bolo viac, s pridanou výhodou byť hebký a teplý. A určite vždy dychtiví.
"Nočná mora," škádlil som ju a dúfal som, že preruším obrázky blikajúce v jej hlave.
Zaškľabila sa, blysknúc zubami. "Originálna."
Na rozdiel od Carlislea, Tanya a jej sestry objavovali svoje svedomie pomaly. Nakoniec to bola ich láskavosť k ľudským mužom, ktorá obrátila sestry proti zabíjaniu. Teraz muži, ktorých milovali....žili.
"Keď si sa tu objavil," Tanya pomaly povedala. "Myslela som si..."
Vedel som, čo si myslela. A mal som uhádnuť, že by to mohla tak cítiť. Ale v tom čase som s analytickým myslením na tom nebol najlepšie.
"Myslela si, že som zmenil názor."
"Áno," zamračila sa.
"Cítim sa strašne za zahrávanie sa s tvojimi očakávaniami, Tanya. Nechápal som - nerozmýšľal som. To len preto, že som odišiel...trochu naponáhlo."
"Neočakávam, že by si mi povedal prečo...?"
Posadil som sa a ovinul ruky okolo nôh, defenzívne sa zvinúc. "Nechcem o tom hovoriť."
Tanya, Irina a Kate boli veľmi dobré v živote, ktorému sa oddali. V niektorých ohľadoch dokonca lepšie ako Carlisle. Navzdory streštene tesnej blízkosti si dovolili byť sami s tými, ktorí by mali byť - a raz boli - ich korisť, nerobili chyby. Príliš som sa hanbil, priznať Tanyi svoju slabosť.
"Ženské problémy?" hádala, ignorujúc moju neochotu.
Zasmial som sa smutným smiechom. "Nie také, aké myslíš."
Tentokrát bola ticho. Počúval som jej myšlienky, ako sa preháňala rôznymi dohadmi, snažiac sa rozlúštiť zmysel mojich slov.
"Nie si ani blízko," povedal som jej.
"Jedna stopa?" spýtala sa.
"Prosím, nechaj to tak Tanya."
Zase bola ticho, stále špekulovala. Ignoroval som ju, márne sa snažiac oceniť hviezdy.
Po chvíli ticha sa vzdala a jej myšlienky nabrali nový smer.
Kam by si išiel, Edward, ak odídeš? Späť ku Carlislovi?
"Nemyslím," zašepkal som.
Kam by som išiel? Nemohol som vymyslieť ani jedno miesto na celej planéte, ktoré by ma nejako zaujímalo. Nebolo nič, čo som chcel vidieť alebo robiť. Pretože nezáležalo na tom, kam som išiel, nešiel by som nikam, len by som utekal od niekaľ.
Nenávidel som to. Kedy sa zo mňa stal taký zbabelec?
Tanya ovinula svoju štíhlu pažu okolo mojich pliec. Stuhol som, ale neucúvol pred jej dotykom. Nemyslela tým nič iné, ako kamarátsku podporu. Hlavne.
"Myslím, že pôjdeš späť," povedala, v jej hlase len náznak z jej dlho strateného ruského prízvuku. "Je jedno, čo to je...alebo kto to je...kto ťa znepokojuje. Budeš tomu čeliť so zdvihnutou hlavou. Si taký typ."
Jej myšlienky boli rovnako isté ako jej slová. Snažil som sa prijať víziu seba, ktorú mala v hlave. Toho, ktorý čelí veciam so zdvihnutou hlavou. Bolo to príjemné, myslieť na seba opäť v tom zmysle. Nikdy som nepochyboval o svojej odvahe, o schopnosti čeliť ťažkostiam, pred tou strašnou hodinou v stredoškolskej biologickej triede pred tak krátkym časom.
Pobozkal som jej líce, ustupujúc rýchlo dozadu, keď pootočila tvár k mojej, jej pery už našpúlené. Smutno sa usmiala na mojej rýchlosti.
"Ďakujem, Tanya. To som potreboval počuť."
Jej myšlienky sa zmenili na urazené. "Hádam, že nemáš za čo. Želala by som si, aby si bol rozumnejší, Edward."
"Je mi to ľúto, Tanya. Vieš, že si pre mňa príliš dobrá. Ja len...ešte som nenašiel, čo hľadám."
"No, ak odídeš predtým, ako ťa opäť uvidím...zbohom Edward."
"Zbohom, Tanya." Ako som povedal tie slová, mohol som to vidieť. Mohol som vidieť seba odchádzať. Byť dosť silný ísť späť na to jedno miesto, kde som chcel byť. "Ešte raz, vďaka."
Jedným sviežim pohybom bola na nohách a utekala preč, pohybujúca sa ako duch po snehu tak rýchlo, že jej chodidlá nemali čas klesnúť do snehu; nezanechávala za sebou žiadne stopy. Neobzrela sa. Moje odmietnutie ju rozrušilo viac ako predtým priznala, dokonca aj v myšlienkach. Nechcela by ma vidieť znova, predtým ako odídem.
Moje ústa sa skrútili starosťou. Nerád som Tanyu zraňoval, aj keď jej city neboli hlboké, sotva čisté a v žiadnom prípade, nič, čo by som mohol opätovať. Stále som sa kvôli tomu cítil menej gentlemansky.
Položil som si bradu na kolená a znova civel na hviezdy, aj keď som sa zrazu nevedel dočkať, kedy budem na ceste. Vedel som, že Alice by ma videla prichádzať domov a povedala by to ostatným. To by ich mohlo potešiť - zvlášť Carlislea a Esme. Ale ešte chvíľu som zízal na hviezdy, snažiac sa vidieť cez tvár v mojej hlave. Medzi mnou a oslnivými svetlami na oblohe, pár zmätených čokoládovo-hnedých očí na mňa zízalo späť, vyzerajúc, akoby sa pýtali, čo bude toto rozhodnutie znamenať pre ňu. Samozrejme, že som si nemohol byť istý, či to bola informácia, ktorú jej zvláštne oči hľadali. Ani v mojej predstavivosti som nemohol počuť jej myšlienky. Oči Belly Swanovej sa neprestávali pýtať, a voľný výhľad na hviezdy mi neprestal unikať. S vážnym povzdychom som sa vzdal a postavil sa na nohy. Ak pobežím, mohol by som byť späť v Carlislovom aute za menej ako hodinu...
Náhlivo, aby som videl svoju rodinu - a s veľkým chcením byť tým Edwardom, ktorý čelí veciam so zdvihnutou hlavou - som bežal cez snehové pole ožiarené hviezdami, nezanechávajúc žiadne odtlačky.
"Bude to v pohode," vydýchla Alice. Jej oči boli nezaostrené a Jasper jej jednou rukou ľahko zvieral lakeť, viedol ju vpred, ako sme v zomknutej skupine kráčali do plnej jedálne. Rosalie a Emmet viedli, Emmet vyzeral smiešne ako bodyguard v strede nepriateľského územia. Rose tiež vyzerala ostražito, ale oveľa viac podráždená ako ochraniteľská.
"Jasné, že áno," zavrčal som. Ich správanie bolo absurdné. Ak by som si nebol istý, že sa s týmto dokážem vysporiadať, zostal by som doma. Neočakávaná zmena nášho normálneho, aj keď hravého rána - v noci snežilo a Emmet s Jasperom nevyužili výhodu môjho rozrušenia, bombardovať ma čvachtavými guľami; keď ich znudila moja nedostatočná odozva, obrátili sa proti sebe - k tomu by prehnaná ostražitosť mohla byť komická, keby mi tak neliezla na nervy.
"Ešte tu nie je, ale cesta, ktorou príde...nebude v smere vetra ak si sadneme na náš obvyklý bod."
"Samozrejme, že budeme sedieť na našom zvyčajnom mieste. Prestaň s tým, Alice. Ideš mi na nervy. Budem úplne v pohode."
Raz zažmurkala, keď jej Jasper pomáhal sadnúť si a jej oči boli konečne zaostrené na moju tvár.
"Hm," povedala, znejúc prekvapene. "Myslím, že si v poriadku."
"Pravdaže som," zamumlal som.
Neznášal som byť predmetom ich záujmu. Pocítil som náhlu sympatiu k Jasperovi, keď som si spomenul na celú tú dobu, keď sme nad ním ochraniteľsky viseli. Krátko sa stretol s mojím letmým pohľadom a uškrnul sa.
Otravné, že?
Urobil som naňho grimasu.
Bolo to iba minulý týždeň, keď mi táto dlhá jednotvárna miestnosť pripadala tak vražedne bezvýznamná? Keď byť tu bolo ako spánok, ako kóma?
Dnes boli moje nervy pevne napnuté - klavírne struny napnuté k hraniu pri tom najľahšom tlaku. Moje zmysli boli v ultra-pohotovosti; vnímal som každý zvuk, každý vzdych, každý pohyb vzduchu, ktorý sa dotkol mojej kože, každú myšlienku. Špeciálne myšlienky. Iba jeden zmysel som držal uzamknutý, odmietal som ho použiť. Čuch, samozrejme. Nedýchal som.
Očakával som, v myšlienkach, ktorými som sa prehrabával, počuť viac o Cullenových. Celý deň som čakal, hľadal akúkoľvek novú známosť, na ktorú by sa Bella Swanová mohla spoľahnúť, pokúšajúc sa vidieť smer, akým by sa nové klebety mohli uberať. Ale nebolo tam nič. Nikto si nevšimol piatich upírov v jedálni, úplne rovnako ako pred príchodom toho nového dievčaťa. Väčšina z týchto ľudí na ňu stále myslela, stále tie isté myšlienky z minulého týždňa. Namiesto toho, aby som si myslel, že je to príšerne nudné, bol som fascinovaný.
Nikomu o mne nič nepovedala?
Nebola šanca, že by si nevšimla môj čierny, vražedný pohľad. Videl som ju naň reagovať. Určite som ju hlúpo vystrašil. Bol som presvedčený o tom, že to niekomu spomenula, možno dokonca trochu prehnanú historku, aby to vylepšila. Dala mi pár hrozivých riadkov.
A potom tiež počula, ako sa snažím dostať z našich spoločných hodín biológie. Muselo ju zaujímať, po tom čo videla môj výraz, či ona bola tá príčina. Normálne dievča by sa vypytovalo, porovnávalo svoju skúsenosť s ostatnými, hľadalo by spoločné východisko, ktoré by vysvetlilo moje správanie, takže by sa necítilo odlišné. Ľudia boli vždy zúfalý, aby boli normálni, aby zapadli. Zladiť sa s každým okolo nich, ako jednotvárne stádo oviec. Potreba bola obzvlášť silná v neistých rokoch dospievania. Toto dievča by nemalo byť výnimkou z pravidla.
Ale vôbec nikto si nás nevšímal, usadených tu, pri našom obyčajnom stole. Bella musí byť výnimočne hanblivá, ak sa nikomu nezverila. Možno hovorila s otcom, možno to bol ten najsilnejší vzťah...aj keď to znelo nepravdepodobne, vzhľadom na fakt, že s ním vo svojom živote strávila tak málo času. Mala by si byť bližšia s mamou. Aj tak, v dohľadnej dobe budem musieť ísť okolo náčelníka Swana a počúvať na čo myslí.
"Niečo nové?" spýtal sa Jasper.
"Nič. Ona...musela mlčať."
Po tejto správe každý z nich zdvihol obočie.
"Možno nie si taký strašidelný, ako si myslíš, že si," povedal Emmet, chichotajúc sa. "Stavím sa, že by som ju mohol vystrašiť viac ako tamto."
Zagúľal som naňho očami.
"Zaujímalo by ma prečo...?" Bol zmetený mojím odhalením jedinečného mlčania toho dievčaťa.
"Už sme to preberali. Ja neviem."
"Ide dnu," zamumlala Alice. Cítil som, ako moje telo stuhlo. "Snaž sa vyzerať ľudsky."
"Ľudsky hovoríš?" spýtal sa Emmet.
Zdvihol pravú päsť, roztvoril prsty, aby odhalil snehovú guľu, ktorú uchránil vo svojej dlani. Samozrejme, že sa tam neroztopila. Pomačkal ju do hrudkovitej kocky ľadu. Oči upieral na Jaspera, ale ja som mohol sledovať tok jeho myšlienok. Pochopiteľne, Alice robila to isté. Keď na ňu náhle mrštil kus ľadu, zbavila sa ho nedbalým zatrepotaním prstov. Ľad sa odrazil po celej dĺžke jedálne, príliš rýchlo, aby bol viditeľný pre ľudské oči a rozbil sa so silným prasknutím na tehlovej stene. Tehla pukla tiež.
Všetky hlavy v rohu miestnosti sa otočili a zízali na hromadu rozlámaného ľadu na dlážke. Potom sa obrátili, aby našli vinníka. Nepozerali moc ďaleko, iba pár stolov vedľa. Nikto sa nepozrel na nás.
"Veľmi ľudské, Emmet," povedala Rosalie jedovato. "Prečo si to rovno nehodil cez stenu, keď si bol pri tom?"
"Vyzeralo by to pôsobivejšie, keby si to urobila ty, zlatko."
Snažil som sa sústrediť na nich, udržiavajúc úškľabok na tvári, akoby som bol súčasťou ich prekárania. Nedovolil som si pozrieť sa smerom, kde som vedel, že stojí. Ale to bolo všetko, čo som počul. Mohol som počuť Jessikinu netrpezlivosť s tým novým dievčaťom, tiež stála nehybne v rade. V Jessikiných myšlienkach som videl, že líca Belly Swanovej sa hneď krvou sfarbili do jasno ružova. Vdychoval som krátkymi, plytkými nádychmi, pripravený prestať dýchať, ak by sa čo i len náznak jej vône dostal do vzduchu blízko mňa.
Bol s nimi Mike Newton. Počul som oba jeho hlasy, duševný a slovný, keď sa pýtal Jessiky, čo sa stalo so Swanovou. Nepáčilo sa mi, ako boli jeho myšlienky omotané okolo nej, kmitanie už zažitých predstáv, ktoré zatemňovali jeho myseľ, kým sledoval, ako sa strhla zo snenia a pozrela hore, akoby zabudla, že tam je.
"Nič," počul som povedať Bellu jej tichým, čistým hlasom. Zdalo sa, že zvoní ako zvonček oproti táraniu v jedálni, ale vedel som, že je to len preto, že ho počúvam tak uprene.
"Dnes si dám len sódu," pokračovala, keď sa pohla, aby dohnala radu.
Nemohol som si pomôcť, vystrelil som jeden rýchly pohľad jej smerom. Zízala na podlahu, krv z tváre jej pomaly unikala. Rýchlo som sa pozrel preč, na Emmeta, smejúceho sa na mojom úsmeve, ktorý teraz vyzeral bolestivo.
Vyzeráš chorý, chlape.
Vyrovnal som črty tváre, takže výraz by mal vyzerať neurčito a nenútene.
Jessika sa nahlas divila nad dievčatiným nedostatkom chuti do jedla. "Nie si hladná?"
"Vlastne mi je trochu zle." Jej hlas bol nižší, ale stále čistý.






