close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Ak sa chcete spriateliť.Napíšte do komentáru.

Midnight sun - 3 kapitola - Fenomén - 1 časť

9. června 2009 v 16:07 |  Midnight Sun
na lov. Malá prevencia, aj
keď som vedel, že nedostatočná.

Carlisle išiel so mnou, od môjho návratu z Denali sme spolu ešte neboli osamote. Keď sme bežali cez čierny les, počul som, ako rozmýšľa o tom náhlivom "zbohom" z minulého týždňa.
V jeho spomienke som videl svoj výraz skrútený zúrivým zúfalstvom. Cítil som jeho prekvapenie a nečakanú obavu.

"Edward?"
"Musím ísť Carlisle. Musím okamžite odísť."
"Čo sa stalo?"
"Nič. Zatiaľ. Ale stane sa, ak zostanem."
Natiahol sa za mojou rukou. Cítil som, ako ho to zranilo, keď som ju odtiahol.
"Nechápem."
"Už si niekedy...už sa ti stalo..."
Sledoval som sám seba sa zhlboka nadýchnuť, vidiac cez filter jeho hlbokého záujmu v mojich očiach divoké svetlo.
"Už ti niekedy nejaký človek voňal lepšie, ako tí ostatní? Oveľa lepšie?"
"Ou."
Keď som pochopil, že mi porozumel, moja tvár sa uvoľnila úľavou. Natiahol sa, aby sa ma dotkol, ignorujúc, keď som znov ucúvol a položil mi ruku na rameno.
"Urob, čo musíš, aby si odolal, synak. Budeš mi chýbať. Na, vezmi si moje auto. Je rýchlejšie."
Teraz bol zvedavý, či vtedy urobil správnu vec, keď ma poslal preč. Uvažoval, či ma nezranil nedostatkom svojej dôvery.
"Nie," zašepkal som, utekajúc. "To bolo to, čo som potreboval. Mohol som tú dôveru tak ľahko sklamať, ak by si mi povedal, že mám zostať."
"Je mi ľúto, že trpíš, Edward. Ale mal by si urobiť všetko pre to, aby Bella Swanová prežila. Aj keby to znamenalo, že by si od nás musel opäť odísť."
"Viem, viem."
"Prečo si sa vrátil? Vieš, ako ma teší, mať ťa tu, ale ak je to príliš ťažké..."
"Nepáčilo sa mi, cítiť sa ako zbabelec," priznal som.
Spomalili sme - teraz sme v tej tme sotva klusali.
"Radšej to, ako ju ohrozovať. O dva-tri roky bude preč."
"Viem, že máš pravdu." Napriek tomu vo mne jeho slová vyvolali ešte väčšiu dychtivosť zostať. To dievča by mohlo o rok alebo dva odísť...
Carlisle prestal bežať a ja sním: otočil sa, aby preskúmal môj výraz.
Ale ty neutečieš, však?
Zvesil som hlavu.
Je to hrdosť, Edward? Nie je hanba ak-
"Nie, to nie je hrdosť, čo ma tu drží. Teraz nie."
Nikam nejdeš?
Krátko som sa zasmial. "Nie. Nezastavilo by ma, keby som sa prinútil odísť."
"Samozrejme, pôjdeme s tebou, ak to je to, čo potrebuješ. Stačí povedať. Presťahoval by si sa, bez ohľadu na ostatných. Nevyčítali by ti to."
Zdvihol som obočie.
Zasmial sa. "Áno, Rosalie by mohla, ale dlží ti to. V každom prípade je pre nás lepšie odísť teraz, bez vykonanej škody, ako neskôr, keď bude ukončený život." Ku koncu vyprchal všetok humor.
Ustúpil som.
"Áno," prisvedčil som. Môj hlas znel chrapľavo.
Ale napriek tomu neodchádzaš?
Povzdychol som si. "Mal by som."
"Edward, čo ťa tu drží? Nevidím..."
"Neviem, či to dokážem vysvetliť." Ani samému mi to nedávalo zmysel.
Dlho skúmal môj výraz.
Nerozumiem tomu. Ale ak chceš, budem rešpektovať tvoje súkromie.
"Ďakujem. Je to od teba šľachetné, keďže ja neposkytujem súkromie nikomu." S jednou výnimkou. A robil som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ju oň pripravil, no nie?
Každý máme svoje triky, zasmial sa. Ideme?
Práve zachytil pach malého stáda jeleňov. Bolo ťažké nazhromaždiť dosť entuziazmu pre niečo, čo bolo, za daných okolností síce najlepšie, ale malo oveľa menej lákavú arómu. Práve vtedy, s čerstvou spomienkou na krv toho dievčaťa, sa mi z toho pachu dvíhal žalúdok.
Vzdychol som si. "Poďme," súhlasil som, aj keď som vedel, že rýchlejšie prúdenie krvi mojím krkom, pomôže veľmi málo.
Obaja sme zmenili postoj a bojovne sa prikrčili, nechávajúc neovládateľný pach viesť nás pomaly dopredu.

Keď sme sa vrátili domov, ochladilo sa. Roztopený sneh opäť zamrzol - bolo to, akoby všetko zakryl sklenený poťah - každú borovicu, vejárovitý papraďový list, zamrzlo každé steblo trávy.
Kým Carlisle sa išiel prezliecť na svoju rannú zmenu v nemocnici, ja som zostal pri rieke, čakajúc na východ slnka. Cítil som sa takmer nafúknutý z toho množstva krvi, ktoré som strávil, ale vedel som, že ten aktuálny nedostatok smädu mi bude málo platný, keď budem znova sedieť vedľa toho dievčaťa.
Studený a nehybný ako kameň, na ktorom som sedel, som civel na tmavú vodu, tečúcu pod vrstvou ľadu, zízajúc rovno cez ňu.
Carlisle mal pravdu. Mal by som z Forks odísť. Mohli by rozšíriť nejakú historku na vysvetlenie mojej neprítomnosti. Internátna škola v Európe. Návšteva vzdialených príbuzných. Teenager na úteku. Na historke nezáležalo. Nikto by sa nevypytoval príliš intenzívne.
Len rok - dva a to dievča by zmizlo. Ďalej by si žila svoj život - mala by v akom pokračovať. Išla by niekam na vysokú, zostarla, začala kariéru, možno by sa za niekoho vydala. Vedel som si to predstaviť - videl som to dievča oblečené v bielom, kráčajúce zmerateľnou rýchlosťou, jeho ruka zakliesnená v otcovej.
Tá predstava mi spôsobovala zvláštnu bolesť. Nedokázal som to pochopiť. Žiarlil som, pretože mala budúcnosť, akú by som ja mať nikdy nemohol? To nedávalo zmysel. Každý jeden človek okolo mňa mal pred sebou rovnakú možnosť - život - a ja som im málokedy prestával závidieť.
Mal by som ju nechať jej budúcnosti. Prestať riskovať jej život. Urobiť správnu vec. Carlisle vždy vybral správnu cestu. Tentokrát by som ho mal poslúchnuť.
Slnko vyšlo, skryté za mrakmi, a slabé svetlo sa trblietalo na zamrazenom skle.
Ešte jeden deň, rozhodol som sa. Ešte raz by som ju videl. To by som mohol vydržať. Možno by som mohol spomenúť moje blížiace sa zmiznutie, zverejniť príbeh.
Toto bude zložité; cítil som strašnú neochotu, ktorá ma už teraz nútila vymýšľať výhovorky, aby som zostal: predĺžiť konečný termín na dva dni, tri, štyri...Ale mal by som urobiť správnu vec. Vedel som, že môžem veriť Carlislovej rade. A tiež som vedel, že som príliš rozporuplný na to, aby som to správne rozhodnutie urobil sám.
Až priveľmi rozporuplný.
Koľko z tejto neochoty pochádzalo z mojej fanatickej zvedavosti a koľko z neuspokojeného apetítu?
Išiel som dnu, prezliecť sa do školy do čerstvých šiat.
Alice na mňa čakala, sediac na vrchnom schode na kraji tretieho poschodia.
Zase odchádzaš, obvinila ma.
Povzdychol som si a prikývol.
Tentokrát nevidím kam.
"Ešte neviem kam idem," zašepkal som.
Chcem, aby si zostal.
Pokrútil som hlavou.
Možno by sme s Jazzom mohli ísť s tebou?
"Keď tu nebudem, budú oveľa viac potrebovať, aby si na nich dávala pozor. A mysli na Esme. Odviedla by si jej jednou ranou polovicu rodiny?"
Bude kvôli tebe taká smutná.
"Viem. Preto ty musíš ostať."
To nie je to isté, ako mať ťa tu, a ty to vieš.
"Áno. Ale musím urobiť to, čo je správne."
Ale veď je veľa správnych a nesprávnych ciest, nie?
Na krátku chvíľu sa ponorila do jedného zo svojich zvláštnych videní; pozeral som sa s ňou na blikajúce a točiace sa nejasné obrazy. Videl som sám seba zmiešaného s divnými tieňmi, ktoré som nevedel rozlúštiť: zahmlené, nepresné tvary. A potom, zrazu, moja pokožka iskrila v jasnom slnku na malej otvorenej lúke. To miesto som poznal. Na lúke bola so mnou nejaká postava, ale opäť bola rozmazaná, nie dosť tam, aby bola rozoznateľná. Obrázky sa chveli a mizli ako milión malých volieb neustále menilo budúcnosť.
"Veľa som toho nezachytil," povedal som jej, keď vízia stmavla.
Ani ja. Tvoja budúcnosť sa mení tak veľmi, že s tým nedokážem držať krok. Napriek tomu si myslím...
Zastavila sa a preletela pre mňa rozsiahlou kolekciou svojich posledných videní. Všetky boli rovnaké - zastrené a matné.
"Aj tak si myslím, že niečo sa mení," povedala úprimne. "tvoj život sa zdá byť na križovatke."
Ponuro som sa zasmial. "Uvedomuješ si, že znieš ako falošný cigáň na karnevale, však?"
Vyplazila na mňa svoj drobný jazyk.
"Dnes je všetko v poriadku, áno?" spýtal som sa, môj hlas nečakane plný obáv.
"Nevidím ťa nikoho zabíjať," uistila ma.
"Diky, Alice."
"Choď sa obliecť. Ostatným nepoviem nič - nechám to na teba, keď budeš pripravený."
Postavila sa a skočila dole schodmi, jej plecia mierne zhrbené. Budeš mi chýbať. Vážne.
Áno, aj ona by mi strašne chýbala.
Cesta do školy bola tichá. Jasper mohol povedať, že Alice je kvôli niečomu rozrušená, ale vedel, že ak by o tom chcela hovoriť, už ba to urobila. Emmet s Rosalie boli zaneprázdnený, zase jednou zo svojich chvíľok, civieť si navzájom do očí a žasnúť - bolo dosť nechutné to pozorovať. Všetci sme si plne uvedomovali, ako intenzívne sú do seba zamilovaný. Alebo možno som bol iba zatrpknutý, pretože som jediný bol sám. V niektoré dni bolo ťažšie ako v iné, žiť s troma dvojicami perfektne zladených milencov. Toto bola jedna z nich.
Možno by boli šťastnejší bezo mňa, potulujúceho sa okolo, mrzutého a agresívneho ako starec, ktorým by som už mal byť.
Samozrejme, prvá vec, ktorú som urobil, keď sme dorazili ku škole, bolo hľadanie toho dievčaťa. Zase som sa len pripravoval.
Správne.
Bolo trápne, ako sa môj život zrazu zdal prázdny okrem nej - celá moja existencia bola sústredená okolo toho dievča, presnejšie povedané už nie okolo mňa.
Napriek tomu to bolo celkom pochopiteľné: po osemdesiatich rokoch stereotypu každý deň aj noc, sa hocijaká zmena stala centrom pozornosti.
Ešte nedorazila, ale mohol som počuť hromové vrčanie motora jej blížiacej sa dodávky. Oprel som sa o bok auta a čakal. Boli znudení mojou fixáciou - bolo pre nich nepochopiteľné, ako ma môže nejaký človek zaujímať tak dlho, bez ohľadu na to, ako chutne voňala.
To dievča sa pomaly dostávalo na dohľad, oči uprené na cestu a rukami pevne zvieralo volant. Vyzerala, akoby ju niečo znepokojovalo. Sekundu mi trvalo, kým som pochopil, čo to niečo bolo - uvedomil som si, že dnes mal každý človek ten istý výraz. Ah, cesta bola vyhladená ľadom a všetci sa snažili jazdiť opatrnejšie. Mohol som vidieť, že tento pridaný risk brala vážne.
To sa zhodovalo s tým málom, čo som sa naučil o jej povahe. Pridal som si to na svoj malý zoznam: bola vážny človek, zodpovedný človek.
Nezaparkovala odo mňa ďaleko, ale ešte ma nezbadala, ako na ňu civím. Zaujímalo by ma, čo by urobila, keby si ma všimla? Začervenala sa a odišla? To bol prvý odhad. Ale možno by na mňa hľadela späť. Možno by sa prišla porozprávať.
Zhlboka som sa nadýchol, nádejne plniac pľúca, len tak pre každý prípad.
Opatrne vystúpila z toho náklaďáku, testujúc hladký povrch predtým, ako naň stúpila celou váhou. Nevzhliadla a to ma frustrovalo. Možno by som sa jej mal prihovoriť ja...
Nie, to by bolo zlé.
Namiesto toho, aby sa otočila ku škole, zamierila k zadnej časti dodávky, komicky priliehajúc k boku náklaďáku, neveriac svojej opore. Usmial som sa a na tvári som cítil Alicine oči. Nepočúval som, nech myslela na čokoľvek - príliš dobre som sa bavil, pozorovaním toho dievčaťa, ako si kontroluje snehové reťaze. Vlastne vyzerala byť v nebezpečenstve z pádu, podľa toho ako jej kĺzali nohy. Nikto iný s tým nemal problém - zaparkovala na tom najhoršom ľade?
Tam sa zastavila, zízajúc dolu so zvláštnym výrazom na tvári. Bola to...neha? Akoby ju niečo, čo súviselo s pneumatikou rozcítilo?
Znova. Tá zvedavosť bolela ako smäd. Bolo to, akoby som musel vedieť na čo práve myslela - akoby na ničom inom nezáležalo.
Mal by som s ňou hovoriť. Vyzerala, že by v každom prípade mohla potrebovať oporu, aspoň kým by sa nedostala zo šmykľavého povrchu. Jasné, že som jej to nemohol navrhnúť, alebo hej? Váhal som, rozorvaný. Vyzeralo to, že sneh jej je tak protivný, že by asi ťažko uvítala dotyk mojej studenej bielej ruky. Mohol by som si obliecť rukavice -
"NIE!" Alice nahlas vydýchla.
Okamžite som jej prehľadával myšlienky, najprv len hádajúc, že som urobil nejakú úbohú voľbu a ona ma videla robiť niečo neospravedlniteľné. Ale so mnou to nemalo nič spoločné.
Tyler Crowley sa rozhodol zabočiť na parkovacie miesto v nerozvážnej rýchlosti. Táto voľba by spôsobila šmyk cez kúsok ľadu...
Vízia prišla len pol sekundy pred realitou. Tylerova dodávka zabočila a ja som stále sledoval záver, ktorý spôsobil ten zdesený vzdych, ktorý vyšiel z Aliciných pier.
Nie, toto videnie so mnou nijak nesúviselo a predsa so mnou úplne súviselo, pretože Tylerova dodávka - jej pneumatiky boli práve oproti ľadu v tom najhoršom možnom uhle - rotovala cez parkovisko a išla naraziť do dievčaťa, ktoré sa nepozvane stalo stredobodom môjho sveta.
Aj bez Alicinej predtuchy bolo pomerne ľahké odhadnúť trajektóriu vozidla, vymykajúceho sa Tylerovej kontrole.
To dievča, stojace na úplne zlom mieste - pri zadnej časti svojej dodávky - vzhliadlo, ohromené zvukom pískajúcich pneumatík. Pozrela sa rovno do mojich zdesených očí a potom sa otočila, aby sledovala svoju blížiacu sa smrť.
Nie ona! slová mi hučali v hlave, akoby patrili niekomu inému.
Stále uväznený v Aliciných myšlienkach, videl som to videnie náhle sa meniť, ale nemal som čas sledovať, aký by bol výsledok.
Vymrštil som sa cez parkovisko, hodiac sa medzi šmýkajúcu sa dodávku a zamrazené dievča. Pohyboval som sa tak rýchlo, že všetko bolo pruhovo rozmazané okrem objektu môjho sústredenia. Nevidela ma - žiadne ľudské oči nemohli zachytiť môj let - stále zízajúc na mohutný tvar, ktorý sa jej chystal rozdrviť telo o železnú konštrukciu jej náklaďáku.
Chytil som ju okolo pása, pohybujúc sa s príliš veľkou naliehavosťou na to, aby som bol taký jemný ako ona potrebovala. V stotine sekundy v čase medzi tým, ako som jej drobnú postavu vytrhol z cesty smrti a tým ako som narazil do zeme s ňou v náručí, som si bol živo vedomý jej krehkého, rozbitného tela.
Keď som počul, ako si udrela hlavu o ľad, bolo to, akoby som sa aj ja zmenil na ľad.
Ale nemal som ani celú sekundu na zistenie jej stavu. Za nami som počul dodávku, škrípať a kňučať ako sa stáčala okolo robustného železa jej náklaďáku. Menila smer, iskrila a opäť si po ňu išla - akoby bola magnet, ktorý ju k nám priťahoval.
Cez zovreté zuby mi vykĺzlo slovo, ktoré som nikdy predtým nepoužil v prítomnosti dámy.
Už som toho urobil až príliš. Keď som skoro letel vzduchom, aby som ju odstrčil z cesty, plne som si uvedomoval chybu, ktorú robím. Vedomie, že to bola chyba ma nezastavilo, ale nezabúdal som na to riziko - riziko nielen pre mňa, ale pre celú moju rodinu.
Ohrozenie.
A toto rozhodne nepomôže, ale za žiadnu cenu som tej dodávke nemienil dovoliť uspieť v jej druhom pokuse ju zabiť.
Pustil som ju a načiahol obe ruky, zachytávajúc dodávku skôr, ako sa mohla dotknúť toho dievčaťa. Jej sila ma zatlačila do auta zaparkovaného vedľa jej náklaďáku a cítil som ako sa mi za ramenami rám dodávky prehýba. Dodávka sa otriasla a chvela sa proti nepoddajnej zátarase z mojich rúk. Potom sa húpala, nestabilne balansujúc na zadných pneumatikách.
Ak by som odtiahol ruky, zadná časť dodávky by jej padla na nohy.
Preboha, čo tie katastrofy nikdy neskončia? Mohlo by sa ešte niečo pokašľať? Asi ťažko som mohol len tak sedieť a držať tú dodávku vo vzduchu, čakajúc na záchranu. Ani som ju nemohol odhodiť - musel som brať do úvahy vodiča, ktorého myšlienky boli panikou nesúvislé.
S vnútorným vrčaním som dodávku postrčil tak, že sa od nás na okamih odklonila. Keď na mňa opäť padala, pravou rukou som ju chytil pod nárazníkom, zatiaľ čo ľavú ruku som znova ovinul okolo pása toho dievčaťa a vyťahoval som ju spod dodávky, tesne ju privinúc k svojmu boku. Jej telo sa ochabnuto pohlo, keď som ju rozkýval tak, že mala voľné nohy - bola pri vedomý? Ako veľmi som jej ublížil pri mojom improvizovanom záchrannom úsilí?
Dodávku som pustil, teraz jej už nemohla ublížiť. Narazila na cestu, všetky okná sa harmonicky rozbíjali.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama