close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Ak sa chcete spriateliť.Napíšte do komentáru.

Midnight sun - 3 kapitola - Fenomén - 2 časť

9. června 2009 v 16:22 |  Midnight Sun
Vedel som, že som v kaši. Koľko toho videla? Videl ma nejaký iný svedok objaviť sa vedľa nej a potom žonglovať s dodávkou, kým som sa ju spod nej pokúšal dostať? Tieto otázky by ma mali zaujímať najviac.
Ale bol som príliš úzkostlivý na to, aby som sa staral o hrozbu odhalenia tak, ako som mal. Príliš vydesený tým, že som ju v mojej snahe chrániť ju, mohol zraniť. Priveľmi vystrašený, mať ju takto blízko pri sebe, uvedomujúc si, čo by som cítil, ak by som si dovolil vdýchnuť. Bol som si príliš dobre vedomý jej mäkkého tela, pritlačeného na moje - aj cez dvojitú vrstvu našich búnd som cítil to teplo...

Ten prvý strach bol najväčší. Keď okolo nás prepukol krik svedkov, sklonil som sa, skúmajúc jej tvár, či bola pri vedomí - divoko dúfajúc, že nikde nekrvácala.
Jej oči boli otvorené, šokované.
"Bella?" spýta som sa naliehavo. "Si v poriadku?"
"Som v pohode." Povedala tie slová automaticky, omámeným hlasom.
Pri zvuku jej hlasu ma zaliala úľava - skoro až bolesť. Cez zuby som nasal vzduch a nevšímal som si sprievodný oheň v hrdle. Takmer som ho uvítal.
Namáhala sa posadiť sa, ale ja som nebol pripravený ju pustiť. Bolo to nejakým spôsobom...bezpečnejšie? Lepšie, prinajmenšom, mať ju takto pripútanú k boku.
"Opatrne," varoval som ju. "Myslím, že si si poriadne narazila hlavu."
Nebola tam vôňa čerstvej krvi - zmilovanie - ale to nevylučovalo vnútorné zranenie. Náhle som ju rýchlo chcel dostať ku Carlisiemu a kompletnému rádiologickému vybaveniu.
"Au," povedala, jej tón komicky šokovaný, keď si uvedomila, že s jej hlavou som mal pravdu.
"Myslel som si." Úľavou to bolo smiešne, pôsobila mi až závrat.
"Ako si...," hlas sa jej vytratil a viečka sa jej zachveli. "Ako si sa sem dostal tak rýchlo?"
Úľava zhorkla, humor zmizol. Všimla si až príliš.
Teraz, keď to vyzeralo, že to dievča je v primeranom tvare, pocítil som hroznú úzkosť, kvôli mojej rodine.
"Stál som hneď vedľa teba, Bella." Zo skúsenosti som vedel, že ak som bol v klamaní dosť presvedčivý, tázateľ si už pravdou nebol tak istý.
Opäť sa chcela pohnúť a tentokrát som to dovolil. Na to, aby som svoju rolu zahral presvedčivo, som potreboval dýchať. Potreboval som priestor od jej teplokrvného žiaru, aby sa neskombinoval z jej vôňou a nezdolal ma. Odklonil som sa od nej tak ďaleko, ako to bolo možné medzi dvoma rozbitými vozidlami.
Vzhliadla a uprene mi pozrela do očí. Uhnúť pohľadom bola chyba, ktorú by urobil iba neschopný klamár a ja som neschopný klamár nebol. Môj výraz bol uhladený, láskavý...Vyzeralo to, že ju to zmiatlo. To bolo dobré.
Miesto nehody už bolo obklopené. Väčšinou študenti, deti zízali a strkali sa, aby zistili, či bolo vidieť nejaké roztrhané telá. Bublanie výkrikov a prúd šokovaných myšlienok. Prehľadával som tie myšlienky, uisťujúc sa, že v nich nie je žiadne podozrenie, a potom som to vypol a sústredil sa iba na to dievča.
Bola pomätená tým zmätkom. Rozhliadla sa okolo, jej výraz ešte stále ohromený, a pokúsila sa postaviť.
Zľahka som jej položil ruku na rameno, držiac ju dole.
"Ešte zostaň v kľude." Vyzerala byť v poriadku, ale vážne by mala hýbať krkom? Znova som túžil po Carlislovi. Moje roky teoretického štúdia medicíny boli nič oproti jeho po stáročia aktívnej lekárskej praxe.
"Ale je zima," namietla.
Presne dvakrát bola skoro rozmliaždená a ešte k tomu zmrzačená a ju trápila zima. Cez zuby mi vykĺzlo uchechtnutie, predtým ako som si spomenul, že tá situácia nebola vtipná.
Bella zažmurkala a potom sa jej oči sústredili na moju tvár. "Bol si tamto."
To ma opäť prebralo.
Pozrela sa na juh, aj keď teraz tam nevidela nič iné ako pomačkaný bok dodávky. "Stál si pri svojom aute."
"Nie, nestál."
"Videla som ťa," trvala na svojom, jej hlas bol detský, keď bola tvrdohlavá.
"Bella, stál som pri tebe a odstrčil som ťa z cesty."
Pozrel som hlboko do jej širokých očí, snažiac sa prinútiť ju, aby akceptovala moju verziu - jedinú možnú, rozumnú verziu.
Jej čeľusť stuhla. "Nie."
Pokúšal som sa zostať pokojný, nepanikáriť. Keby sa mi aspoň podarilo na chvíľu ju udržať potichu, mať šancu zničiť dôkaz...a podkopať jej historku odhalením zranenia hlavy.
Nemalo by byť ľahké umlčať toto tiché, uzavreté dievča? Ak by mi uverila, len na chvíľu...
"Bella, prosím," povedal som a môj hlas bol príliš intenzívny, pretože som zrazu chcel, aby mi verila. Nutne som to chcel a nie iba pokiaľ ide o túto nehodu. Blbé prianie. Aký by to pre ňu malo zmysel, veriť mne?
"Prečo?" spýtala sa, stále v defenzíve.
"Ver mi," prosil som.
"Sľubuješ, že mi neskôr všetko vysvetlíš?"
Štvalo ma, že jej musím zase klamať, keď som si tak strašne prial, aby som si nejako zaslúžil jej dôveru. Takže moja odpoveď bola odseknutie.
"Dobre."
"Dobre," zopakovala rovnakým tónom.
Kým okolo nás začalo záchranné úsilie - prichádzali dospelí, volali úrady, v diaľke sirény - pokúsil som sa to dievča ignorovať a dostať svoje priority do správneho poradia. Hľadal som v každej mysli na parkovisku, svedkom aj oneskorencom, ale nenašiel som nič nebezpečné. Veľa ich bolo prekvapených, že ma vidia tu, vedľa Belly, ale všetci usúdili - akoby tam nebol žiadny ďalší možný záver - že si ma iba nevšimli, stáť vedľa dievčaťa pred tou nehodou.
Ona bola jediná, ktorá neakceptovala jednoduché vysvetlenie, ale bola by považovaná za najmenej spoľahlivého svedka. Vydesila sa, traumatizovaná, neschopná si všimnúť úder do hlavy. Poprípade v šoku. Pre jej príbeh by bolo prijateľné, byť popletená, nie? Nikto by tomu neprikladal veľkú dôveryhodnosť, oproti toľkým divákom...
Trhol som sebou, keď som zachytil myšlienky Rosalie, Jaspera a Emmeta, práve prichádzajúcich na scénu. Bolo by peklo, zaplatiť za toto dnes v noci.
Chcel som vyhladiť ten odtlačok, ktorý moje ramená zanechali v aute, ale to dievča bolo príliš blízko. Musel som počkať, kým bude nepozorná.
Bolo frustrujúce čakať, - toľko očí namierených na mňa - kým ľudia bojovali s dodávkou, pokúšajúc sa ju od nás odtlačiť. Mohol som im pomôcť, jednoducho urýchliť ten proces, ale už som bol aj tak v dosť veľkej kaši, a to dievča malo pozorné oči. Nakoniec sa im podarilo posunúť ju dosť ďaleko, aby sa k nám dostali záchranári s nosidlami.
Hodnotila ma dôverne známa, sivovlasá tvár.
"Čau, Edward," povedal Brett Warner. Bol aj registrovaný ošetrovateľ a z nemocnice som ho dobre poznal. Bol to kus šťastia, - dnes jediného šťastia - že práve on sa k nám dostal prvý. V myšlienkach poznamenal, že vyzerám bdelo a pokojne. "V pohode, chlapče?"
"Úplne, Brett. Nič sa ma nedotklo. Ale obávam sa, že tuto Bella by mohla mať otras mozgu. Vážne si poranila hlavu, keď som ju šklbol z cesty..."
Brett obrátil pozornosť na dievča, ktoré po mne strelilo zúrivým pohľadom zrady. Aha, tak to bolo správne. Bola tichý trpiteľ - uprednostňovala trpieť potichu.
Aj tak nepoprela môj príbeh hneď, cítil som sa ľahšie.
Ďalší záchranár naliehal, že by som mal dovoliť, aby ma vyšetril, ale nebolo ťažké ho odradiť. Sľúbil som, že nechám otca, aby ma skontroloval a on to vzdal. Pri väčšine ľudí všetko, čo bolo treba, bolo hovoriť s chladnou istotou. Väčšine ľudí, len nie pri tom dievčati, samozrejme. Zapadala vôbec do nejakých normálnych vzorcov?
Kým jej pripevňovali podporu krku - a jej tvár očervenala rozpakmi - využil som ten chaos na úpravu tvaru tej priehlbiny v aute. Iba moji súrodenci si všimli, čo robím, a počul som Emmetov vnútorný sľub, že doženie všetko, čo vynechám.
Vďačný za jeho pomoc - a ešte vďačnejší, že aspoň Emmet mi už odpustil moju nebezpečnú voľbu - som bol uvoľnenejší, keď som liezol vedľa Bretta na predné sedadlo sanitky.
Šerif prišiel skôr, ako stihli dať Bellu do sanitky. Aj keď myšlienky Bellinho otca boli bez slov, panika a starosť vychádzajúce z jeho mysle, prehlušili každú ďalšiu myšlienku v okolí. Slovami nepopísateľná úzkosť a vina, ich obrovská zväčšenina, z neho vyplávali, keď uvidel svoju jedinú dcéru na nosidlách.
Z neho vyplávali a prešli cezo mňa, rezonujúc a silnejúc. Alice nepreháňala, keď ma varovala, že zabitie dcéry Charlieho Swana by zabilo aj jeho.
Hlavu som mal previnilo sklonenú, keď som počúval jeho panický hlas.
"Bella!" skríkol.
"Som úplne v poriadku, Char-oci." Povzdychla si. "Nič mi nie je."
Jej uistenie sotva upokojilo jeho obavy. Hneď sa otočil na najbližšieho záchranára a žiadal viac informácií.
Navzdory jeho panike som netvoril úplne súvislé vety, až kým som ho nepočul rozprávať. Uvedomil som si, že tá úzkosť a znepokojenie neboli bez slov. Len som...nepočul presné slová.
Hmm. Charlie Swan nebol taký tichý ako jeho dcéra, ale už som vedel, po kom to má. Zaujímavé.
Nikdy som nestrávil príliš veľa času v blízkosti mestského šerifa. Vždy som ho bral, ako muža s pomalým myslením - teraz som zistil, že to ja som bol ten pomalý. Jeho myšlienky boli čiastočne skryté, ale boli tam. Mohol som rozlúštiť len ten tenor, ich tón...
Chcel som počúvať pozornejšie, aby som zistil, či by som mohol cez túto menšiu záhadu nájsť kľúč k tajomstvám toho dievčaťa. Ale Bellu potom naložili dozadu a sanitka bol na ceste.
Bolo ťažké odtrhnúť sa od tohto možného riešenia toho tajomstva, ktoré sa zjavilo, aby ma posadlo. Ale teraz som musel myslieť - pozrieť sa na to, čo sa dnes stalo z každého uhla. Musel som počúvať, uistiť sa, že som nás všetkých neuvrhol do takého nebezpečenstva, že by sme museli okamžite odísť. Musel som sa koncentrovať.
V myšlienkach záchranárov nebolo nič, čo by ma malo znepokojovať. Pokiaľ mohli povedať, s tým dievčaťom nebolo nič vážne. A Bella trvala na tej historke, ktorú som poskytol. Zatiaľ.
Prvá dôležitá vec, keď sme dorazili k nemocnici, bola vidieť Carlislea. Prehnal som sa cez automatické dvere, ale nedokázal som úplne zabudnúť na dozeranie na Bellu; nespustil som ju z očí pomocou myšlienok paramedikov.
Bolo ľahké nájsť dôverne známu myseľ môjho otca. Bol úplne sám vo svojej malej pracovni - druhý kúsok šťastia v tento nešťastný deň.
Počul môj príchod a bol poplašený hneď ako uvidel moju tvár. Vyskočil na nohy, jeho tvár zbledla na kriedovobielu. Oprel sa o elegantne organizovaný orechový stôl.
Edward - že si ne -
"Nie, nie, nejde o to."
Zhlboka sa nadýchol. Samozrejme, že nie. Prepáč nepoužil som rozum. Tvoje oči, pochopiteľne, mal som si uvedomiť... S úľavou zaznamenal moje ešte stále zlaté oči.
"Napriek tomu je zranená, Carlisle, pravdepodobne nie vážne, ale -"
"Čo sa stalo?"
"Sprostá autonehoda. Bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Ale nemohol som tam len tak stáť - nechať ju rozdrviť -"
Začni od začiatku, nerozumiem. Ako si sa do toho zaplietol ty?
"Jedna dodávka dostala na ľade šmyk," zašepkal som. Zízal som na stenu za ním, kým som hovoril. Namiesto zástupu zarámovaných diplomov, tam mal jednu jednoduchú olejomaľbu - jeho obľúbený neobjavený Hassam. "Ona stála v ceste. Alice to videla prichádzať, ale nebol čas na nič iné ako skutočne utekať cez parkovisko a odstrčiť ju z cesty. Nikto si to nevšimol...okrem nej. Tú dodávku som musel aj zastaviť, ale opäť si to nikto nevšímal...až na ňu. Ja...mrzí ma to, Carlisle. Nechcel som nás ohroziť."
Obišiel stôl a položil mi ruku na rameno.
Urobil si správnu vec. A určite to pre teba nebolo ľahké. Som na teba hrdý, Edward.
Až potom som sa mu mohol pozrieť do očí. "Ona vie, že so mnou niečo...nie je v poriadku."
"Na tom nezáleží. Ak musíme odísť, pôjdeme. Čo povedala?"
Zakrútil som hlavou, trochu znechutený. "Zatiaľ nič."
Zatiaľ?
"Súhlasila s mojou verziou udalostí - ale očakáva vysvetlenie."
Zamračil sa, zvažujúc to.
"Udrela si hlavu - no ja som to urobil," rýchlo som pokračoval. "Zrazil som ju k zemi dosť silno. Vyzerá v pohode, ale...Myslím, že nebude ťažké spochybniť jej úsudok."
Cítil som sa ako blbec, len tak vyslovujúc tie slová.
Carlisle počul ten hnus v mojom hlase. Možno to nebude potrebné. Poďme sa pozrieť, čo sa stalo, ok? Vyzerá to, že mám pacienta na skontrolovanie.
"Prosím," povedal som. "Strašne sa bojím, že som jej ublížil."
Carlisleov výraz sa vyjasnil. Uhladil si svetlé vlasy - iba o trochu svetlejšie ako jeho zlaté oči - a zasmial sa.
Mal si zaujímavý deň, nie? V jeho mysli som videl iróniu a aspoň jemu to bolo smiešne. Menšia zmena role. Niekde počas tej krátkej, bezmyšlienkovitej sekundy, keď som šprintoval cez parkovisko som sa, zmenil zo zabijaka na ochrancu.
Zasmial som sa s ním, spomínajúc na to, aký som si bol istý, že Bella by nikdy nepotrebovala ochranu pred ničím iným ako mnou. V mojom smiechu bola horkosť, pretože, odhliadnuc od tej dodávky, to bola stále úplná pravda.

Sám som čakal v Carlislovej pracovni - jedna z tých dlhších hodín, aké som kedy zažil - načúvajúc nemocnici plnej myšlienok.
Tyler Crowley, vodič toho náklaďáku, vyzeral, že je na tom horšie ako Bella a pozornosť sa presunula naňho, kým ona čakala na röntgen. Carlisle sa držal v úzadí, dôverujúc diagnóze, že dievča má len ľahké zranenia. To ma znepokojovalo, ale vedel som, že má pravdu. Jeden pohľad na jeho tvár by jej hneď pripomenula mňa a fakt, že s mojou rodinou niečo nie je v poriadku a mohla by sa rozhovoriť.
Očividne mala dosť ochotného partnera na rozhovor. Tyler sa cítil nesmierne vinný faktom, že ju skoro zabil a nevyzeralo to, že sa chystá zavrieť ústa. Cez jeho myšlienky som videl jej výraz a bolo jasné, že si priala, aby prestal. Ako to mohol nevidieť?
Moment napätia prišiel, keď sa jej Tyler opýtal, ako sa dostala z cesty.
Čakal som, nedýchajúc, kým váhala.
"Um...,"
počul ju povedať. Potom sa odmlčala na tak dlho, že Tylera zaujímalo, či ju jeho otázka zmiatla. Konečne, pokračovala. "Edward ma odtiaľ vytiahol."
Vydýchol som. A potom sa mi dych zrýchlil. Nikdy predtým som ju nepočul vysloviť moje meno. Páčilo sa mi, ako to znelo - dokonca aj počuť to len v Tylerových myšlienkach. Chcel som to počuť osobne...
"Edward Cullen," povedala, keď si Tyler neuvedomil, koho myslela. Pristihol som sa pri dverách s rukou na kľučke. Túžba vidieť ju silnela. Musel som si pripomenúť potrebu opatrnosti.
"Stál hneď vedľa mňa."
"Cullen?" Uf. To je divné. "Nevidel som ho." Mohol by som odprisahať..."Páni celé sa to zbehlo tak rýchlo...Je v poriadku?"
"Myslím, že áno. Je niekde tu, ale ani nepotreboval nosidlá."
Videl som zamyslený výraz na jej tvári, podozrenie sršiace jej z očí, ale tieto malé zmeny jej výrazov si Tyler nevšímal.
Je pekná, pomyslel si takmer prekvapene. Aj takto doriadená. Stále nie môj typ...Mal by som ju zobrať von. Nahradiť ten dnešok...
Už som bol v hale, na pol ceste do ambulancie, na sekundu som nerozmýšľal, čo robím. Našťastie, sestra vošla do miestnosti skôr ako ja - Bella bola na rade na röntgen. Oprel som sa v tmavom kúte o stenu - už len za rohom - a snažil som sa spamätať, kým ju odvážali preč.
Nezáležalo mi na tom, že si Tyler myslel, že je pekná. Každý si to mohol všimnúť. Nemal som dôvod cítiť sa...ako som sa cítil? Mrzutý? Alebo bolo naštvaný bližšie pravde? To absolútne nedávalo zmysel.
Zostal som na mieste tak dlho, ako som dokázal, ale netrpezlivosť ma premohla a vracal som sa do rádiologickej miestnosti. Ju už opäť previezli na ambulanciu, ale keď sa sestra nepozerala, mohol som si prezrieť jej snímky.
Cítil som sa pokojnejšie, keď som to urobil. Jej hlava bola v poriadku. Nezranil som ju, aspoň nie vážne.
Carlisle ma tam prichytil.
Vyzeráš lepšie, komentoval.
Až teraz som sa poobzeral. Hala bola plná sanitárov a návštevníkov.
Ach, áno. Upevnil jej snímky na vysvietenú tabuľu, ale ja som sa nepotreboval pozrieť druhýkrát. Aha. Je úplne v poriadku. Dobrá práca, Edward.
Otcova pochvala vo mne vyvolala zmiešané pocity. Mal by som byť spokojný, aj keď som vedel, že by neschválil to, čo som sa chystal urobiť teraz. Prinajmenšom by to neschvaľoval, keby poznal moje skutočné dôvody...
"Radšej sa s ňou idem porozprávať - predtým ako uvidí teba," zamrmlal som polohlasne. "Tváriť sa prirodzene, akoby sa nič nestalo. Urovnať to." Všetko prijateľné dôvody.
Carlisle neprítomne prikývol, stále hľadiac na snímky. "Dobrý nápad. Hmm."
Pozrel som sa, čo ho tak zaujalo.
Pozri sa na všetky tie zahojené pohmoždeniny! Koľkokrát ju jej mama pustila? Carlisle sa pre seba zasmial na svojom vtipe.
"Začínam si myslieť, že to dievča má vážne smolu. Vždy v nesprávny čas na nesprávnom mieste."
Forks je pre ňu rozhodne nesprávne miesto, keď si tu ty.
Trhol som sebou.
Len do toho. Urovnaj to. Hneď prídem.
Rýchlo som odišiel, cítiac sa vinný. Asi som bol až príliš dobrý klamár, keď som si mohol robiť blázna z Carlislea.
Keď som dorazil na ambulanciu, Tyler si stále mumlal popod fúzy ospravedlnenia. To dievča sa snažilo vyhnúť jeho súcitu predstieraním spánku. Oči mala zavreté, ale jej dýchanie nebolo pokojné a jej prsty sebou raz za čas netrpezlivo šklbli.
Dlho som sa díval na jej tvár. Toto bolo posledný raz, čo som ju mohol vidieť. Ten fakt spustil ostrú bolesť v mojej hrudi. Bolo to preto, že som neznášal nechať nejakú záhadu nevyriešenú? Nevyzeralo to, ako dostatočné vysvetlenie.
Nakoniec som sa zhlboka nadýchol a posunul sa na dohľad.
Keď ma Tyler zbadal, začal rozprávať, ale ja som si položil prst na ústa.
"Spí?" zamrmlal som.
Belline oči sa otvorili a upriamili na moju tvár. Chvíľkovo sa rozšírili a potom zúžili hnevom alebo podozrením. Spomenul som si, že mám rolu, ktorú musím hrať, takže som sa na ňu usmial, akoby sa dnes ráno nič nezvyčajné nestalo - okrem rany do jej hlavy a trochu divokej predstavivosti.
"Hej, Edward," povedal Tyler. "Vážne sa ospravedlňujem - "
Zdvihol som ruku, aby som zastavil jeho obhajobu. "Žiadna krv preliata nebola, tak čo," povedal som ironicky. Bez rozmýšľania som sa široko usmial na svojom súkromnom vtipe.
Bolo úžasne jednoduché Tylera ignorovať, ležiaceho ani nie štyri kroky odo mňa, pokrytého čerstvou krvou. Nikdy som nechápal, ako to Carlisle dokázal - ignorovať krv svojich pacientov, aby ich mohol liečiť. Nemalo by byť to stále pokušenie rozptyľujúce, tak nebezpečné...? Ale teraz... Už som to chápal. Ak ste sa sústredili dosť silno, to pokušenie bolo skoro nič.
Dokonca aj čerstvá a nechránená, Tylerova krv nemala na Bellinu.
Udržal som si od nej odstup, posadiac sa na kraj Tylerovej postele.
"Takže, aký je verdikt?" spýtal som sa jej.
Jej spodná pera sa trochu ohrnula. "Vôbec nič mi nie je, ale oni ma nechcú nechať odísť. Ako to, že teba nepriviazali k posteli, ako nás ostatných?"
Na jej netrpezlivosti som sa znova musel usmiať.
Už som počul Carlislea v hale.
"Všetko je to o tom, aké máš kontakty," povedal som ľahko. "Ale neboj, prišiel som ťa vyslobodiť."
Opatrne som sledoval jej výraz, keď môj otec vstúpil so miestnosti. Oči sa jej rozšírili a sánka jej spadla prekvapením. Nemo som zastenal. Áno, určite si všimla tú podobu.
"Tak, slečna Swanová, ako sa cítite?" spýtal sa Carlisle. Mal úžasný upokojujúci zmysel, vďaka ktorému sa ľudia okamžite cítili pohodlne. Nemohol som povedať, ako to pôsobilo na Bellu.
"Nič mi nie je," povedala potichu.
Upevnil jej snímky na svetelnú tabuľu pri jej posteli. "Vaše snímky vyzerajú dobre. Nebolí vás hlava? Edward hovoril, že ste si ju poriadne udreli."
Povzdychla si a povedala. "Som v poriadku," povedala opäť, ale tentokrát jej hlas presiaknutý netrpezlivosťou. Potom na mňa vrhla zlostný pohľad.
Carlisle k nej podišiel bližšie a jemne jej prechádzal pokožkou hlavy, až kým nenašiel hrču pod jej vlasmi.
Bol som vyvedený z miery vlnou citov, ktoré ma premohli.
Tisíckrát som už Carlislea videl pracovať s ľuďmi. Pred pár rokmi som mu aj neformálne asistoval - aj keď len v situáciách, keď do toho nebola zapletená krv. Takže to pre mňa nebola novinka, vidieť ho spolupracovať s tým dievčaťom, akoby bol taký ľudský ako ona. Veľakrát som mu závidel jeho sebakontrolu, ale nebolo to to isté ako tento cit. Závidel som mu viac ako len tú kontrolu. Bolel ma ten rozdiel medzi mnou a Carlisleim - to, že on sa jej mohol dotknúť tak jemne, bez strachu, vediac, že by jej nikdy neublížil...
Šklbla sebou a ja tiež. Na chvíľu som sa musel sústrediť, aby som si udržal uvoľnený postoj.
"Bolí?" spýtal sa Carlisle.
Jej brada sa trochu vystrčila. "Ani nie," povedala.
Ďalší malí kúsok jej povahy zapadol na miesto: bola statočná. Nerada ukazovala slabosť.
Asi najzraniteľnejšie stvorenie, aké som kedy videl a ona nechcela vyzerať slabá. Vykĺzlo mi uchechtnutie.
Strelila po mne ďalším zlostným pohľadom.
"No," povedal Carlisle. "Váš otec je v čakárni - už s ním môžete ísť domov. Ale vráťte sa, keby ste mali závrat alebo nejaké problémy so zrakom."
Jej otec bol tu? Vymetal som všetky myšlienky v preplnenej ambulancii, ale nemohol som z nich vybrať jeho bystrý vnútorný hlas predtým, ako sa ona opäť rozhovorila, jej tvár zmätená.
"Môžem sa vrátiť do školy?"
"Možno by ste to dnes mali vypustiť," navrhol Carlisle.
Jej oči sa mihli opäť ku mne. "Pôjde do školy on?"
Správať sa normálne, urovnať to...ignorovať aký to je pocit, keď sa mi pozrie do očí...
"Niekto musí rozšíriť tú dobrú správu, že sme prežili," povedal som.
"Vlastne," upresnil to Carlisle, "vyzerá to tak, že väčšina školy je v čakárni."
Tentokrát som jej reakciu očakával - jej averzia k pozornosti. Nesklamala.
"Ach, nie," zastenala a zakryla si tvár rukami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama